Matka

Uzriete svetlo sveta, začnete plakať, otvoríte oči a uvidíte ten krásny nežný úsmev, ktorý patrí len vám.
Pýtate sa sami seba, kto to je? Kto to na mňa pozerá a nežne ma hladká? Moja mama...
Mama je človek, ktorý k vám vstáva hoci aj o polnoci, keď ste chorí, človek, ktorý keď vám je smutno si vás privinie a svojim teplom dokáže roztopiť aj tie najtvrdšie bolesti, človek, ktorý keď sa vrátite domov sa vás opýta ako bolo v škole, ako sa dnes máš?...Je to človek, ktorý keď sa na vás usmeje máte pocit, že nič krajšie na svete by´t už nemôže...
Ak máme šťastie vyrastáme v úplnej rodine s matkou a otcom, kde často krát nás vie pohladiť ruka matky, kde často krát matka je tá ktorá drží rodinu pohromade a snaží sa, aby bolo lepšie a krajšie.
Stretávam sa s rôznymi ľuďmi, s rôznymi skupinkami ľudí s ktorými sa rozprávam o všetkom možnom a ktorých počúvam ako sa vyjadrujú o svojej rodine, o svojej matke...Bohužiaľ často krát sa stretávam s názormi, že moja matka je trápna, že ma nepočúva a hlavne, že nám vôbec nerozumie. Radšej zabúdajú na to, že aj oni boli mladé, plné života a nádejí a zabúdajú hlavne na to, že aj ony krútili hlavou z ľava do prava pri výrokoch svojich rodičov....
Matka chce vždy svoje dieťa len to najlepšie, aby si malo čo kúpiť na seba, aby malo zámožného partnera alebo partnerku, aby malo krásnu lukratívnu prácu...pri týchto svojich často želaných myšlienkach však zabúda na to, že dieťa by malo od svojich X rokov rozhodovať samo, malo by samo rozhodnúť o svojom živote, o splnení svojich snov...
Mama to čarovné slovo, keď je povedané patrí len a len jednej osobe na svete. Osobe, ktorá nás porodila, osobe, ktorá by nás mala mať rada takých aký sme. Nikto nepochopí vzťah medzi matkou a dieťaťom, nikto nepochopí ten pichľavý pocit pri srdci, ktorý matka má, keď jej dieťa mešká zo zábavy, nikto nepochopí úzkosť v srdci, keď matka vidí choré dieťatko ležať v posteli- nikto, až kým sám toto človek neprežije na vlastnej koži, až kým sa nestane matkou.
Veľa krát zabúdame na to, že mamu máme len jednu, zabúdame jej často krát poďakovať za veci, ktoré nám pripadajú normálne a zaužívané, zabúdame na to, že aj ona potrebuje počuť milé a vrúcne slová, zabúdame jej povedať, že ju máme tak radi a, že nám na nej veľmi záleží, že nám záleží na tom, ako sa cíti, či nie je chorá, či nepotrebuje pomôcť, či nepotrebuje povzbudiť...
Jedno je však isté, po svojej mame tu nezostane len náhrobný kameň, ale veľa dobrého, čo spravila, veľa dôležitého, čo zanechala a hlavne sme tu MY, jej štebotujúce milované deti...