Odchádzam...

Nepoviem Ti kde som,
poviem len - hladaj ma.. Najdi ma srdcom, laskou, ktoru citis - len nou ma ozaj najdes.

Odchadzam..

Moje telo sa striedalo s dusou - dusa bola na dlhej ceste a telo tu a
potom naopak.
No tym dnom je uz koniec, teraz odideme obaja spolu - dusa i telo. Budem ich potrebovat.
Odideme na daleku cestu kam nas nikto nesmie nasledovat. Nikomu nepoviem kedy sa vratime - ved sa mozno ani nevratime..
Do kufra zbalime iba svoje spomienky, na prahu nechame nadeje a za sebou cely zivot.
Vsetko je uz prec..
No mne to nie je luto, hlavu mam vztycenu a smelo kracam v ustrety novemu zivotu.

A tak kracame - dusa a telo. Divna dvojica.
Stretavame cestou podivneho kupca - nuti ma predat mu moje spomienky.
No ja sa ich nevzdam, hoc sam Lucifer by sa ich bal, su moje.. Su temne,no su vsetko co mam..

Matka

Uzriete svetlo sveta, začnete plakať, otvoríte oči a uvidíte ten krásny nežný úsmev, ktorý patrí len vám.
Pýtate sa sami seba, kto to je? Kto to na mňa pozerá a nežne ma hladká? Moja mama...
Mama je človek, ktorý k vám vstáva hoci aj o polnoci, keď ste chorí, človek, ktorý keď vám je smutno si vás privinie a svojim teplom dokáže roztopiť aj tie najtvrdšie bolesti, človek, ktorý keď sa vrátite domov sa vás opýta ako bolo v škole, ako sa dnes máš?...Je to človek, ktorý keď sa na vás usmeje máte pocit, že nič krajšie na svete by´t už nemôže...
Ak máme šťastie vyrastáme v úplnej rodine s matkou a otcom, kde často krát nás vie pohladiť ruka matky, kde často krát matka je tá ktorá drží rodinu pohromade a snaží sa, aby bolo lepšie a krajšie.
Stretávam sa s rôznymi ľuďmi, s rôznymi skupinkami ľudí s ktorými sa rozprávam o všetkom možnom a ktorých počúvam ako sa vyjadrujú o svojej rodine, o svojej matke...Bohužiaľ často krát sa stretávam s názormi, že moja matka je trápna, že ma nepočúva a hlavne, že nám vôbec nerozumie. Radšej zabúdajú na to, že aj oni boli mladé, plné života a nádejí a zabúdajú hlavne na to, že aj ony krútili hlavou z ľava do prava pri výrokoch svojich rodičov....
Matka chce vždy svoje dieťa len to najlepšie, aby si malo čo kúpiť na seba, aby malo zámožného partnera alebo partnerku, aby malo krásnu lukratívnu prácu...pri týchto svojich často želaných myšlienkach však zabúda na to, že dieťa by malo od svojich X rokov rozhodovať samo, malo by samo rozhodnúť o svojom živote, o splnení svojich snov...
Mama to čarovné slovo, keď je povedané patrí len a len jednej osobe na svete. Osobe, ktorá nás porodila, osobe, ktorá by nás mala mať rada takých aký sme. Nikto nepochopí vzťah medzi matkou a dieťaťom, nikto nepochopí ten pichľavý pocit pri srdci, ktorý matka má, keď jej dieťa mešká zo zábavy, nikto nepochopí úzkosť v srdci, keď matka vidí choré dieťatko ležať v posteli- nikto, až kým sám toto človek neprežije na vlastnej koži, až kým sa nestane matkou.
Veľa krát zabúdame na to, že mamu máme len jednu, zabúdame jej často krát poďakovať za veci, ktoré nám pripadajú normálne a zaužívané, zabúdame na to, že aj ona potrebuje počuť milé a vrúcne slová, zabúdame jej povedať, že ju máme tak radi a, že nám na nej veľmi záleží, že nám záleží na tom, ako sa cíti, či nie je chorá, či nepotrebuje pomôcť, či nepotrebuje povzbudiť...
Jedno je však isté, po svojej mame tu nezostane len náhrobný kameň, ale veľa dobrého, čo spravila, veľa dôležitého, čo zanechala a hlavne sme tu MY, jej štebotujúce milované deti...

Človek čo ma drží nad vodou

Pri napísaní tejto vety, som sa zamyslela nad jej výrazom. Niekedy pred tým som si neuvedomovala aký dôležitý ten človek musí byť...
V živote človeka nastanú chvíle, kedy si človek povie, ach keby som tu už radšej nebol, keby som sa radšej ani nenarodil. Lepí sa vám smola na päty, vyhodia vás z práce, opustí vás milovaný partner a premýšľame, že sa vlastne už ani nemáme z čoho opiť, aby sme zabudli na trápenie ktoré nás neustále prenasleduje. Prechádzate uličkami mesta, sneh vám praská pod nohami, pozeráte sa na ľudí okolo seba a zisťujete, že všetci sa niekam ponáhľajú, že všetci majú prácu, že práve teraz pred vami idú dvaja zaľúbení a držia sa za ruku, všetci majú čo robiť, všetci okrem vás. Vy len zabíjate ale čas pokým nezačne v telke vaša obľúbená relácia, obľúbený film a pokým sa nevyberiete spať.
Zrazu rozmýšľate, že vám nikto nezavolal už vyše týždňa, že ste celý ten čas presedeli doma a oplakávali svoje nešťastie, ktoré vás postihlo. Zodvihnete sa zo stoličky, pozeráte z okna, keď práve z mrakov sa vydierajú malé lúče slnka a vás napadne, že musíte niečo so sebou urobiť, že sa musíte konečne prestať ľutovať a začnite znova žiť a nie prežívať !!!
Zoberiete do rúk telefón a prelúskate svoj zoznam telefónnych čísiel.Hľadáte, keď tu zrazu sa zastavíte na telefónnom čísle, ktoré je vám tak povedomé, známe. Ako to, že ste na toho človeka zabudli ? Ako to, že ste mu nezdvihli telefón keď vám volal ?
Veď to je môj kamoš zo školy, kamarát, s ním som zažil veľa srandy, človek, ktorý vedel vždy podržať v tú správnu chvíľu, ktorý ma vždy upokojil...
Stretli sme sa a porozprávali, hneď som mala lepšiu náladu.
A chcete vedieť čo robím práve teraz?
sedím pri teplom čaji, vonku znova sneží a práve vošiel do dverí môj nový priateľ, ktorý prišiel z práce. Verte či neverte je toho mojej kamarátky brat, ktorý ma práve robí šťastnou...
Je to človek, ktorý ma vždy povzbudí, človek, ktorý ma nenechá utiahnuť sa do seba, človek, ktorý ma vždy bude držať nad vodou...

Deti

Deti sú krásne, malé, hravé stvorenia, ktoré nám prinášajú radosť, starosť, ale i krásne neopakovateľné chvíle.Dodávajú nám pocit, že sme pre niekoho dôležitý, že nás niekto potrebuje, že sme pre niekoho nenahraditeľní.
Dieťa, ten krásny malý uzlíček šťastia, je ale i často krát označovaný za druh " praktiky ", ktorá bráni určitým ženám v kariére, bráni im ustáliť sa, založiť si rodinu, tieto ženy si nevedia predstaviť, že ostanú v domácnosti, že budú mať ubrindané veci, že zrazu deň bude ubiehať pomalšie a pokojnejšie...zimomriavky na tele. Áno, existujú aj takéto ženy, ktoré nechcú deti a chcú svoj život zasvätiť svojej práci. Je tu ale i druhá časť žien, ktoré tak túžia po bábatku, že pri toľkej snahe zabúdajú i na veľkú silu prírody, zabúdajú na to, že pri myšlienke stať sa matkou, treba rozmýšľať i hlavou a nielen srdcom.
V poslednej dobe sa ale stretávame aj so skutočnosťami ako to, že matka vyhodí svoje dieťa von oknom, že matka po pôrode zabalí svoje dieťa do novín a vyhodí ho do kontajnera...HROZNÉÉÉ !!!
Prečo sú tieto ženy nútene urobiť takú hroznú vec ?!
Sú vo finančnej tiesni a nevidia východisko, sú tak zaľúbené do svojich partnerov, že sa im boja povedať takúto správu, alebo sú tak bezcitné, že im je to proste jedno???
Koľko žien, čo by dalo za to, keby mohli otehotnieť, keby si ten krásny uzlík mohli vziať do náručia??
Ženy, ktoré takto ublížia sú často krát v amoku z pôrodu, alebo sú psychicky na dne, neuvedomujú si, že existujú hniezda záchrany, kde môžu úplne anonymne vložiť svoje dieťa , nikto ich nebude súdiť, nikto na nich nebude ukazovať prstom a dieťa bude v bezpečí. Môže sa dostať do dobrej rodiny, ktorá sa o dieťatko postará.
Dieťa potrebuje lásku, potrebuje pocit bezpečia, pocit, že mu má kto prečítať rozprávku. pocit, že keď si rozbije koleno, bude mu ho mať kto pofúkať. Je dôležité si uvedomiť, že dieťa nie je hračka, ktoré nemáte čas a chuť tak si ju odložíte na poličku, dieťa Vás potrebuje.
Dieťaťu je úplne jedno či ste veľký alebo malý, či máte blond vlasy, alebo kašmírový sveter. Dieťa potrebuje len jedno...VÁS